Mária Assunta Pallottová

 

Narodila 20. augusta 1878 v malom talianskom mestečku Force, nakoľko v jej rodnej dedine Castel di Croce nebola pôrodná asistentka. Jej rodičia boli chudobní, jednoduchí dedinčania z Castel di Croce, ktorí v ťažkých podmienkach vychovávali pätoro detí. Veľká chudoba rodného prostredia zocelili Assuntu a podnietili ju k hľadaniu nápadov na zmiernenie dôsledkov ich biedy. Tieto ťažké životné podmienky boli školou skutočnej pokory, pracovitosti, odriekania sa a obety pre druhých.

Príklad mamy a starej mamy, ktoré praktizovali  úprimný náboženský život, zasiali do Assunty hlbokú lásku k modlitbe, ktorú neskôr ďalej prehlbovala prechádzajúc do vysokých štítov duchovného života. Assunta bola príjemná, úprimná, otvorená povaha, plná jednoduchosti no zároveň veľmi zodpovedná pri plnení zverených úloh. Navonok sa nelíšila od iných detí, aj keď už v rannom detskom veku začala hlboko prežívať modlitbu. Modlila sa srdcom. Keď mala šesť rokov začala chodiť do dedinskej školy v ktorej sa naučila čítať a písať. Keď povyrástla, pomáhala miestnemu správcovi farnosti pri katechéze detí. V dvanástich rokoch pristúpila k prvému svätému prijímaniu. Bol to toľko očakávaný a jeden z najšťastnejších okamihov jej života. Jej jednota s Kristom sa od tohto dňa už nikdy neprerušila.

Krátko nato ju čakala veľmi ťažká práca. Jej rodičia a celá rodina stále žili v nepredstaviteľne ťažkých životných podmienkach. Assunta im chcela pomôcť a preto sa zamestnala ako manipulačný robotník na stavbe. Ručne vynášala na lešenie stavebný materiál – kameň, tehlu a maltu. Nikdy sa nehanbila za svoj pôvod a chudobu. Mama nechcela, aby jej milovaná dcéra takto ťažko, fyzicky pracovala, preto jej našla prácu v krajčírskej dielni. Majiteľ dielne bol hlboko veriaci človek s ktorým bola veľmi dobrá spolupráca. Vždy po práci išla malá Assunta do kostola, aby adorovala pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.

Jej život bol naplnený prácou a modlitbou. Preto bolo logické, že postupom času začala uvažovať o celkovom zasvätení sa Bohu. Jedinou prekážkou bola myšlienka na to, žeby mala opustiť rodičov a nechať ich napospas osudu. Druhým dôvodom, ktorý výrazne brzdil jej definitívne rozhodnutie, bola nesmierna chudoba, ktorá jej nedovolila zhromaždiť „veno“ potrebné pre vstup do rehole. Preto naďalej viedla život podobný životu jej rovesníkov v dedine. Bola dušou každého spoločenstva a zúčastňovala sa tiež ľudových zábav. Raz po jednom takomto karnevale sa vrátila s plačom, nikto sa však nedozvedel príčinu jej sĺz.

Jedného dňa sa zverila mame so svojou túžbou stať sa rehoľnou sestrou, no stále nemala odvahu ponechať celú ťarchu udržania rodiny iba na rodičoch. Aj naďalej teda viedla veľmi intenzívny duchovný život a počas voľných chvíľ vykonávala charitatívnu činnosť. Zhromažďovala okolo seba malé dievčatá s ktorými sa spoločne modlila, čítala náboženskú literatúru a rozprávala sa s nimi na duchovné a náboženské témy.

V roku 1898 trávil jeden z rímskych prelátov dovolenku vo Force. Niekto poradil Assunte, aby sa s ním pozhovárala a poprosila ho o radu v otázke svojho eventuálneho vstupu do kláštora. Prelát Canestri zobral Assuntine túžby veľmi vážne a po návrate do Ríma jej našiel spoločenstvo, ktoré bolo ochotné prijať túto dievčinu aj bez „vena“. Bola to rehoľná spoločnosť – františkánky – misionárky Márie.

A tak po bolestnej rozlúčke s rodinou v roku 1898 prekročila prah kláštora a stala sa novickou. Vnútorne hlboko presvedčená o svojej ničote bola veľmi vďačná Bohu a sestrám za nezištné a úprimné prijatie do rehoľnej rodiny. V tomto duchu sa snažila prechádzať životom – nikdy nehovoriac o sebe a ukrývajúc nadprirodzené dary, ktoré dostala od Boha. S radosťou plnila úlohy ktoré boli na ňu kladené a nemala problémy s veľkodušným prispôsobením sa požiadavkám rehole. Modlila sa a pracovala tak, ako iné sestry. Nič ju nedokázalo odradiť od jej vnútorne hlbokého života. Ani si neuvedomila, ako veľmi postúpila na ceste svojho duchovného dozrievania. Noviciát prežila v Grrota Ferrata v okolí Ríma. Vždy bola skromná, mlčanlivá, sústredná a uvedomelá pri všetkom, čo robila. Keď sa jej raz pýtali v čom tkvie dôvod jej horlivosti, s jednoduchosťou odpovedala: „Matka predstavená si želá, aby jej duchovné dcéry boli sväté“. Z úsmevom ďakovala za každé napomenutie. Ak bola neprávom obvinená, nikdy sa nebránila.

Po zložení prvých rehoľných sľubov, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v roku 1900 v Ríme, sa na krátky čas (dva roky) vrátila do Grrota, kde pracovala na hospodárstve. Potom bola preložená do Florencie, kde pomáhala v práčovni, žehlila, pracovala v záhrade a starala sa o chorých. Od chvíle vstúpenia do rehole stotožnila sa a zaujala „posledné miesto“ a zostala na ňom až do konca, hoci často krát bola oporou a pravou rukou pre svojich predstavených.

13. februára 1904 zložila večné sľuby. O niekoľko dní na to sa dozvedela, že obdržala misijné poslanie pre Čínu. V tomto momente nedokázala ukryť dojatie a slzy. V lete roku 1904 sestra Mária Assunta sa ocitla v meste Tung – eul – Keou v provincii Chansi, kde v roku 1900 sedem sestier františkánok – misionárok Márie položilo svoj život za vieru. Misijná stanica bola v rekonštrukcii a Mária Assunta sa vrhla s nadšením do práce. Tuná tiež nerobila nič neobyčajného, len spôsob vykonávaných prác, zdôraznený veľkou svedomitosťou a zodpovednosťou bol zatkaný do jej každodenného života. V Číne prešla cez veľmi bolestnú a očistnú „duchovnú noc“. Z tejto životnej skúsenosti vyšla ešte viac posilnená a presvedčená o svojej ničote. V tomto momente už viac nedokázala skrývať svoju horlivosť a plnú náruč lásky k Ježišovi. Keď sa dokončila prestavba misijnej stanice, rehoľný sirotinec sa naplnil deťmi.

V roku 1905 vypukla týfusová epidémia. Sestra Mária Assunta sa starala o chorých a sama sa nakazila touto zákernou chorobou. Keď sa po niekoľkodňových prejavoch horúčky stav sestry Márie stabilizoval, sama vo vnútornej predtuche oznámila predstavenej že o niekoľko dní zomrie. Tušiac smrť, celú komunitu odprosila za zlý príklad a svoje prehrešky, prijala sviatosť pomazania chorých, po čom sa jej zdravotný stav sa prudko zhoršil.

Na smrteľnej posteli z posledných síl vyriekla po čínsky slovo Eucharistia, ktorú však sestra Mária Assunta, pre svoj zlý zdravotný stav už nemohla prijať. V posledných chvíľach jej agónie bolo cítiť v jej izbe nevysvetliteľnú vôňu fialiek, ktorá sa niesla po misijnej stanici a kláštore ďalšie tri dni. Po jej smrti, ktorá nastala 7. apríla 1905 všetci tí, ktorí poznali sestru Máriu Assuntu, jej prácu, námahu a činnosť pociťovali namiesto smútku ťažko vysvetliteľnú radosť.

Pohreb sestry Márie bol impozantný. Od tohto dňa sa začali konať k jej hrobu početné púte. V kláštore podivným spôsobom sa zvýšila horlivosť sestier a na príhovor sestry Márie Assunty ľudia získavali mnoho vyprosených milostí.

Zanechala nám neopakovateľný životný príklad a posolstvo aktuálne pre ľudí každej doby. Vo svojich modlitbách prosila Boha o to, aby svet spoznal hodnotu čistoty úmyslov a intencií. Práve čistota v našom živote robí zázrak, pretože všetko čo konáme, dokonca ja najjednoduchšie veci, robíme z lásky k Ježišovi a vtláčame im neopakovateľný znak nadčasovosti.

Cirkev uznala svätosť jej života keď ju 7. novembra 1954 vyhlásila za svätú. My ju tiež môžeme prosiť o podporu v našich každodenných strastiach na našej ceste ku svätosti.

 

   

Text:                                       Anna SIUDAK FMM

Preklad do slovenčiny:                 Mgr. Ján ŠATKA

 

 

<<<-----

Svoje e – maily posielajte na adresu farnosti v Castel di Croce: casteldicrocceparr@tiscali.it

----->>>