V hebrejskom staroveku boli oslavy uctievania Pána ohlasované hlaholom trúb ‚‚giobel‘‘, a z tohto slova pochádza názov jubileum.

Ako každý z nás vie, jeden krát do týždňa, presne v sobotu sa odpočívalo, a tak isto aj po 7 rokoch nasledoval rok oddychu – ‚‚anno sabbatico‘‘, kedy k odpočinku bola prinútená aj zem. Každých 50 rokov (sedem krát sedem rokov) bol uctievaný rok odpočinku, kedy volľný čas bol venovaný Pánovi.

V krest‘anstve až pápež Bonifác VIII začal tradíciu cirkevných jubileí. Nebola to však jeho vlastná iniciatíva, ani nikoho z rímskej kúrie. Bol to ľuď, čo hlasno žiadal plenárne odpustenie hriechov na začiatku nového storočia. Pápež sa preto rozhodol stanoviť svätý rok na 22. 2. 1300 so spätnou platnosťou od 24.decembra 1299 do 24.decembra 1300. Rímania pre dosiahnutie plných odpustkov museli počas jubilea navštíviť 30-krát posebe baziliku Sv. Petra a Sv. Pavla. Pútnikom, ktorí prichádzali zvonka, stačilo 15 takýchto návštev. Zároveň s povinnou návštevou baziliky bola predpísana aj sviatosť svätej spovede. Takto stanovené podmienky pre plné odpustenie hriechov predstavovali prenesene púť ľudskej duše k Bohu a vyspovedanie sa, bolo znakom uznania vlastnej sprenevery k Bohu, úprimnej ľútosti a prerodu srdca k dobru.

V dejínach cirkvi bolo slávených celkom 27 jubileí a to terajšie je 28 v poradí. Iba v roku 1475 bola definitívne stanovená doba 25. rokov pre jubileá a v roku 1425 bola po prvýkrát otvorená ‚‚svätá brána‘‘ v kostole Sv. Jána v Lateráne.

Neslávili sa však jubileá v roku 1800–pre napoleónske vojny a neprítomnosť pápeža. V roku 1850 – pre boje za zjednotenie Talianska a v roku 1875 sa jubileum oslávilo menej slávnostne, kvôli obsadeniu Ríma Talianským štátom.

Prečo sa počas jubilea otvára ‚‚sväta brána‘‘ ?

Dôvod otvorenia je v symbolizme, ktoré brána (portal) predstavuje. Brána bola vždy základným prvkom architektúry mesta či domu. Brána sama o sebe predstavuje istotu, vymedzuje priestor celého osadenstva, ktorý nielenže ohraničuje, ale aj chráni.

Pre kresťanov je touto bránou Ježiš, ktorý je jedinou a zároveň povinnou cestou k Bohu. Svätá brána je teda symbol Ježiša Krista, skutočnou nebeskou bránou. Jeho prostredníctvom sme dosiahli zmierenie a božie odpustenie, a len Jeho prostredníctvom sme uvedení ako deti do otcovho domu. Brána rímskej baziliky, symbol Božieho príbytku, je teda otvorená nám, čo sa cítime povolaní na spolužitie s Ním.

Dnešný človek stále kamsi uteká. Uteká od ostatných, želá si byť nezávislý, voľný, pán samého seba i času. Pred budovaním ľudských vzťahov dáva prednosť úplnej nezávislosti od akéhokoľvek záväzku. Neustále rastie jeho neschopnosť spolucítiť s ostatnými, zdielať život s inými, byť členom akéhokoľvek spoločenstva či bratstva. Žije sa mu ľahšie povrchne. Jeho ľudské vzťahy sú prázdne a bezvýznamné. Človek dnešnej doby má strach, strach pred sebou samým, pred svojími nedostatkami, ako aj z vlastnej neschopnosti kontrolovať či vysvetliť si skutočnosť. Vytvára si akýsi virtuálny svet vzdušných zámkov.

Každý z nás si želá dosiahnúť šťastie. Všetci napredujeme k tomu cieľu. V srdci každého človeka je hlboko zakorenená túžba po šťastí. Šťastie je mať dobrý vzťah k sebe samému. Je to stav úplného vnútorného súladu, spokojnosti. Realizácia šťastia je iba v láske. Maximálnou spokojnosťou človeka je milovať a byť milovaný. Nič veru tak ako láska nevie urobiť človeka šťastným. V určitom slova zmysle hľadanie šťastia je hľadanie Boha. Nikto nemôže byť úplne šťastný ak nie je rozumný a zároveň pokorný. Skutočne šťatným je ten, čo poctivo zmýšľa, je spokojný vo vlastnej situácií, teší sa z toho čo má a rešpektuje iných. Len ten, kto žije v poctivosti a pomáha chudobným či slabším, žije v láske. Láska, to je šťastie, ktoré si dávame navzájom. Vkráda sa do naších sŕdc a mení nás na nepoznanie.

Jubileum je pre všetkých ľudí na zemi, veriacich i neveriacich, pretože je jedinečnou príležitosťou pospytovať si vlastné svedomie a s vážnosťou dôjsť k správnemu záveru.

Mária Vatrtová – Fusili